Ako sa spieva v jednej pesničke od Pussycat dolls "be careful what you wish for" ...nemôžem viac súhlasiť. Treba si priať ale byť pri tom dôsledný, treba dávať pozor čo hovoríme, pretože sa nám to môže splniť a tie nedomyslené časti nám radosť z vyplneného priania vlastne úplne skazia...
Myslím, že som celkom skromná duša. Nepotrpím si na šperky, drahé oblečenie, luxusné dovolenky, skôr naopak. Snažím sa tešiť z toho čo mám hoci nebolo to tak vždy.
Ked idete do supermarketu s 10Eurami a máte za to nakúpiť stravu, plienky, toaleťák...pri pokladni musíte vracať ešte toto a tamto aby ste sa zmestili do rozpočtu. Ale áno viem, sú na tom ľudia aj horšie než my.
Pre nás je to šok, ešte pred dvomi rokmi sme boli v podstate asi aj "boháči". Zili sme v centre Prahy, ja tehotná tešili sme sa čo nás čaká. Každý víkend sme cestovali po Europe letecky či autom a balanc na účte sme nekontrolovali, nemuseli sme.
Prišla skvelá správa...manžel dostal pracovnú ponuku v Portugalsku, jeho rodnej zemi. Booze tri dni som plakala šťastím, že sa mi splní môj detský sen,,, konečne budem žiť pri oceáne, pláž za domom, tí pohodoví ľudia amanha amanha...
Sťahovanie bolo veľmi nepríjemné a chaotické, s ročným dieťaťom, nemal nám kto pomôcť so všetkým sme sa museli pasovať len my dvaja.
Nie jeden miestny sa nás pýtal, či sme sa zbláznili prísť dobrovoľne do zeme odkiaľ uteká kto môže..."nie je práca, nie sú peniaze, ľudia žobronia" hovorili nám. Uvedomovali sme si, že sme prišli do podmienok horších než nám ponúkalo pohodlné zamestnanie v centre Prahy ale hovorili sme si..." peniaze nám netreba pre naplnený život ale pokoj v duši..." ...ten sme v Prahe veru nedokázali nájsť. Rytmus tohto mesta bol na nás už príliš divoký, pre výchovu dieťaťa nevhodný, chýbal nám pokoj, zeleň, spomaliť v živote, prestať súťažiť kto má viac a lepšie... chceli sme žiť skromnejšie, pokojnejšie a naplnenejšie.
Po pol roku v Portugalsku sa začali naše problémy...bola to manželova minulosť, ktorá si ho našla v podobe exekúcie od jeho sestry a ich nedoriešených rodinných sporov. Stat tu automaticky vypočíta koľko si z výplaty môže zobrať v podstate bez ohľadu na to, či človek dokáže prežiť z toho čo mu ostane. Ja nepracujem. Legálne budem môcť až od Januára. Malý má 2,5roka a nemáme peniaze na škôlku. Do štátnej ho nezoberú. Náš rozpočet na stravu je malý a žiadny iný rozpočet už nemáme. Do obchodov s oblečením nechodíme ani do obchodných domov, na čo aj. Nič nové sme na seba nekúpili takmer od doby ako sme tu. Manželovi bolo treba tepláky na doma tak sme zašli na tunajšie cigánske trhy a hrdo zaplatili 5Euro. No už aj to si muž vyčítal...
Splnilo sa nám oveľa viac, než len detský sen života pri oceáne s plážou za domom. Naše myšlienky sa stali slovami a tie naším životom. Teraz skutočne žijeme veľmi skromne, máme veľmi málo peňazí a naučilo nás to vážiť si úplne všetko čo máme. Veci hmotné ale hlavne nehmotné. Ked sa nám podarí niečo ušetriť ideme na výlet aby sme mali spomienky ako rodina, nekupujeme nič do bytu ani na seba. Nechceme aby náš malý čokoľvek pocítil ale je vidieť, že je to šťastné a veselé dieťa. Má tak krásnu energiu ktorou často krát dobíja aj nás.
Táto skúsenosť nás naučila mnohému...to čo si prajeme sa nám skôr či neskôr splní....teraz sme oveľa opatrnejší s tým čo vypustíme z pusy a o našich dalších snoch. Stále nechceme aby peniaze hrali dôležitú úlohu v našom živote ale pochopili sme, že sú bohužiaľ veľmi dôležité pre dnešný svet aby človek mohol dýchať a existovať.
Aj ked sa zdá, že ste na samom dne...nestrácajte nádej, je to len niečo čo vás má posunúť dalej, vy sa máte poučiť, otvoriť oči či srdce a bude zase dobre. Zivot je len taký akým si ho my sami postavíme... Môžeme bedákať, lamentovať, sťažovať sa ale na čo...pomohlo by nám to v našej situácii? Nie, akurát by to ubližovalo nám všetkým vrátane tej najcitlivejšej dušičke medzi nami.
Môj blog bude o živote takom aký je, neprifarbenom ale reálnom.
